Malá história veľkého nápoja
Tak, ako v mnohých vynálezoch a objavoch tohto sveta, aj za objavením čaju stála náhoda. Teda aspoň podľa známej starej čínskej legendy. Shen Nung bol v 28 storočí p.n.l . čínskym cisárom a liečiteľom, ktorého fascinoval svet byliniek. Keď si v jeden deň sedel pod čajovníkom a chystal sa vypiť nádobu s prevarenou vodou (ako veľmi vzdelaný človek pochopil, že je to hygienickejšie), vleteli mu do vody lístky z čajovníka. Predtým nevídaná vôňa a príjemná chuť spôsobili, že cisár sa postaral o rozšírenie tejto rastliny.
Japonska legenda zase rozpráva príbeh o budhistickom mníchovi, ktorý nemohol od vyčerpania otvoriť viečka očí. Zúfalý mních si vytrhol viečka a na mieste, kde ich hodil, vyrástol čajovník. Pitie čaju sa v Japonsku premenil na rituál, dokonca až istú formu umenia.
Indická legenda rozpráva o tom istom mníchovi ako tá japonská iný, reálnejší príbeh. Bodhidharma bol po sedemročných meditáciách neuveriteľne unavený a aby nezaspal, odtrhol si zopár lístkov z neďalekého kru a začal ich žuvať. Žuvanie týchto lístkov ho ihneď prebralo.
Počas 4. a 5. storočia p.n.l. sa objavuje prvá písomnosť venujúca sa čaju ako liečivému zázraku, ktorý predpisoval istý čínsky lekár na zníženie únavy. Čajovník sa avšak až do 4. storočia n.l. , kedy sa presunul na plantáže, objavoval ako divo rastúca bylina alebo sa pestoval len na malých plochách a pripravoval sa z čerstvo natrhaných lístkov čajovníka.
Cisári mocných čínskych dynastií si vymieňali čaj ako vzácny dar, dokonca zlisovaný do tabličiek v istých provinciách slúžil ako platidlo. Používal sa pri bártrovej výmene (tovar za tovar) medzi čínskymi obchodníkmi a kočovnými kmeňmi, čo malo za následok jeho rozširovanie. Čínski roľníci platili dane v podobe lístkov čajovníka alebo čaju a štát tento čaj predával do zahraničných krajín.
Pitie čaju, také aké ho poznáme teraz, sa tu začalo s dynastiou Ming (14. – 17. Storočie). Čajové lístky sa zalievali vriacou vodou do tzv. Salco, nádoby, z ktorej sa potom i pilo. Predtým sa používal opačný postup. Do vriacej vody sa hodili lístky čajovníka, alebo lisované a drvené formy sa sypali do kotlíka s horúcou vodou.
Čajovník najprv prenikol do Japonska ( od konca 6. storočia do začiatku 9. storočia n.l.) a až v 17. storočí dorazil vďaka portugalským a holandským moreplavcom do Európy a európskych kolónií. Medzi Európanmi prišli na chuť čaju prví Rusi, ktorých vtedajší cár Michail Fjodorovič Romanov dostal čaj ako dar od mongolského chána Altyna, a hneď za nimi Angličania. Angličania ho rozšírili do svojich kolónií v Severnej Amerike. Zo začiatku obľubovali pitie čaju aristokrati a hlavne tí panujúci. To, čo mali radi páni, bolo nesmierne módne, a preto sa k panovníkom postupne pridávali dvorania a neskôr i bohatšia stredná vrstva, pretože čaj bol drahou záležitosťou. Dovoz tejto lahôdky bol sprevádzaný vysokými clami a daňami. Pitie čaju bolo vždy veľkou udalosťou, ktorá bola sprevádzaná vycibreným čajovým servisom. Porovnaním belosti čínskeho porcelánu s pokožkou dám, sa merala hodnota ich nevinnosti.
18. storočie prinieslo pád kaviarní na úkor rozrastajúceho sa množstva čajových záhrad, kde sa stretávala smotánka. Čajové záhrady okorenené hudbou a rôznymi predstaveniami sa stali strediskom spoločenského života.
Dovoz čaju do britských kolónií v Amerike (dnešné USA) bol poznačený privysokými clami. Nahnevaní americkí obchodníci prezlečení za Indiánov prepadli v Bostonskom prístave britské lode a celý čajový náklad vysypali do mora. Tzv. Bostonská čajová párty (alebo i Bostonské pitie čaju) bola protestom proti britskej dani z čaju a jednou z udalostí, ktoré mali za príčinu vznik neskoršej revolúcie.
V 19. storočí, kedy konečne poklesli náklady spojené s dovážaním čaju, sa tento nápoj rozšíril i do menej bohatých rodín, čo malo za následok jeho masový nárast. Čína prestala byť monopolom pestovania čaju a nový severoindický pestovateľ a dodávateľ nestačil plniť objednávky európskych krajín.
Dôležitým rokom je 1869, kedy plesňové ochorenie zničí veškerú úrodu kávy na bývalom Cejlóne (Srí Lanka), kde sa na miesto nej začína pestovať čaj (tzv. cejlónsky čaj).
20. storočie prinieslo hneď dva objavy. ľadový čaj objavený v roku 1904 na výstave v St. Louis a vrecúškový čaj. Newyorský dovozca čaju Thomas Sullivan ponúkol svojím zákazníkom vzorky čaju v malých vrecúškach, ktoré sa im ihneď zapáčili a stali sa predmetom objednávky. Dovtedy sa predával čaj vážený a neskôr balený do balíčkov s popisom jeho zdravotných účinkov.
V roku 1903 nahradila ťavie karavány dovážajúce čaj z Činy do Ruska transsibírska magistrála. Chutná čínska zmes čierneho čaju sa dodnes, na pamiatku dávneho dovozu, nazýva Ruská karavána.
Čaju vďačíme i za vynález zrýchlenej lodnej dopravy. Aby si čaj udržal svoju krásnu arómu a lahodnú chuť, musel byť prevážaný čo najrýchlejším spôsobom. Preto vznikali tzv. clippery, čiže rýchle plachetnice.
Medzi najväčším producentov čaju patrí v súčasnosti India. Známe sú aj plantáže v Južnej Afrike a na Sumatre a Jáve.
L.Z.
